„Pomoooc, Noro mi včera povedal, že sa chce rozísť. Po šiestich rokoch. Kvôli inej. Čo mám robiť? Som v robote, snažím sa tváriť, akoby sa nič nestalo, ale veľmi sa mi nedarí. Som na pokraji nervového zrútenia. Ako ho mám zabiť?“ Prebehol mi mráz po chrbte. Musím jej odpísať. Ale čo? Nejaké sentimentálne bla-bla-bla....že mi jej je ľuto, že ma to mrzí, že je chumaj, že si ju nezaslúži, že si nájde lepšieho....pomôže to vôbec? Asi nie. Môžem jej ja vôbec nejako pomôcť? Možno by jej pomohlo, keby sme vybehli do mesta, stiahli fľašu vína a ja by som jej spravila bútľavú vŕbu a ona by si mohla už potužená alkoholom bez kladenia servítky na ústa dosýta zanadávať na svojho egoistického ex. A nijako by som jej nebránila, keby čašníka so zvádzajúcim pohľadom poprosila o ďalšiu fľašu vína. Potom by som jej držala hlavu, keby u mňa na byte zúfalo objímala už tretíkrát záchodovú misu a samozrejme by som jej položila fľašu minerálky k posteli. Som od nej však vzdialená približne 1600 km, čo by som tak asi mohla urobiť?
Ďalší e-mail. „ S Norom je to komplikované, zatiaľ ostávame bývať spolu. Nemám kam odísť. Praha je pre mňa bez neho cudzie mesto. Je mi hrozne. Nemám sa komu vyplakať. Cítim sa strašne sama. Najhoršie je, že ho stále veľmi milujem. On mňa už nie. Bolí to. V práci mám zmluvu do júna, potom odídem. Kam? Jediná pozitívna vec-z toho šoku nemôžem jesť, asi schudnem.“
„Myslím na teba a je mi smutno, že si smutná. Aj keď som ďaleko, stojím pri tebe. Jedz a hľadaj si nový byt,“ odpísala som jej.
Bola som ich kamarátka. Páčili sa mi spolu. Vyzerali harmonicky. A šťastne. Teraz som už jej kamarátka a jeho kamarátka. Rozchod je medzi nimi.
„Ahoj Katka. Mám pocit, že v minulom chate sme si nerozumeli tak, ako obvykle. Ty si mi písala, že stojíš pred ťažkým rozhodnutím: Prijať zaujímavú pracovnú ponuku a ostať v Bruseli natrvalo alebo sa vrátiť za tým Tvojím do Viedne? Vtedy som Ti písal niečo o tom, aby si si spísala na papier všetky plusy a mínusy oboch možností a podľa toho sa rozhodla. Ty si mi ale na to odpísala: „Noro, sú veci, pri ktorých papier s plusmi a mínusmi nie je správny a treba sa rozhodnúť srdcom. Moje srdce je vo Viedni.“ Prepáč mi, mala si pravdu. Včera som sa rozišiel s Naďou. Mám ju rád, ale nemilujem ju. Vždy som k nej bol férový. Prosím ťa, niekedy jej zavolaj, napíš, bude sa tešiť. Má ťa veľmi rada. Aj ja. Noro“
A zrazu som vďačná za toho svojho. Noro bol vždy samá pochvala, lichôtka, stelesnený gentleman. Nikdy nezabudol polichotiť každej osobe nežného pohlavia v miestnosti, vždy Nadi hovoril, ako ju ľúbi a aj v spoločnosti mnohých ľudí, jej neváhal skladať komplimenty, bozkávať jej ruku, hladiť ju a neustále jej hovoriť, že má oči len pre ňu. A teraz svoj šarm venuje inej. Mladšej, možno odviazanejšej, bezstarostnejšej a spontánnejšej ako je Naďa, ale aj táto nová určite vekom trošku zvážnie. Ten môj nie je gentleman. Nehovorí mi, že má oči len pre mňa, prizná sa, že sa obzrie aj za inou peknou babou a ja mu v tom nebránim, veď aj ja si rada vykrúcam krk pre pekného chlapa. Nevie skladať lichôtky. Minule sme ležali v posteli a rozprávali sa. Sťažovala som sa, že mi nikdy nič nepochváli, že mi nepovie, máš pekné šaty, máš pekné vlasy, si pekná a podobne. A on na to: „Máš pekné tričko.“ Bola som nahá.
Vie hladiť a bozkávať, nádherne, a najradšej, keď sme sami a môžeme sa blázniť ako veľké deti. Vie stáť pri mne, keď som chorá alebo nešťastná, snaží sa ma upokojiť, keď som nahnevaná, vie sa tešiť, keď sa teším. Držím v ruke mobil a volám mu: „Ahoj miláčik, nahneváš sa, keď ten budúci víkend príde namiesto teba za mnou Naďa? Rozišiel sa s ňou Noro. Potrebuje súrne niekam vypadnúť.“ „Nenahnevám, len mi bude smutno. Tak teda prídem za tebou o dva týždne. A dúfam, že budeš mať celý deň na sebe to pekné tričko, čo si mala minule.“ Spoločný smiech.
